"Bohužiaľ, našu rodinu zasiahla letecká tragédia, ktorá sa odohrala v Slávnici a frustrácia zo Svetového pohára. Pripravovali sme sa naň tak, aby sme ho vyhrali. Boli sme odhodlaní urobiť pre to všetko. Hoci Oberwil bol silný súper, napokon sme sa porazili opäť sami nešťastnými gólmi. Navyše, mne sa obnovilo vážne zranenie nohy, ktoré som mal ešte pred Majstrovstvami sveta. Poriadne bolela, tak som si povedal, že ju treba poriadne dať dokopy a zregenerovať, aby som mohol hrať aj v budúcnosti. Dal som si dlhú pauzu, nohu liečim, posilňujem a azda za pár týždňov sa vrátim do zápasov. V najbližších kolách nás však čakajú ťažší súperi, LG Bratislava i Skalica. To je pre mňa výzva, zahrať si proti najlepším v extralige. O dva týždne sa zas koná v Nitre Československý superpohár, takže by bolo dobré rozohrať sa pred ním." 

"Mužstvo Skalice vnímam ako jedno z najprogresívnejších v extralige. Sú to normálni chalani, ktorí v zápase nepustia ani milimeter, ale po zápase si dokážu dať pivo, zasmiať sa. Určite to bude ťažký zápas, my sme zažili na vlastnej koži, že keď sme chvíľku vypustili, dostali sme dva-tri rýchle góly a skončilo to našou historickou prehrou. Majú veľmi silné mužstvo, dobrý, rýchly útok. Bude to pre nás ťažký zápas, ale sme päťnásobní majstri, polovicu tímu tvoria reprezentanti, takže pokiaľ to neovplyvnia vstupy niekoho iného, tak predpokladám, že to bude jeden z najkvalitnejších zápasov tejto jesene."  

"Veľa ľudí sa ma pýtalo, či ma to láka a prečo som to vlastne urobil. Nároky na hráčov, vypätie a všetko okolo toho sa zvyšuje. Kvalita hráčov ide rýchlo hore, nestúpa zo sezóny na sezónu, ale z mesiaca na mesiac. Som reprezentačný tréner juniorov, viem, aká veľká je konkurencia v mládežníckych kategóriách. Jeden kamarát z Nitry mi povedal, že ma už vidí ako trénera, nie ako hráča. Trošku mi to utkvelo v pamäti a povedal som si, že je to krásny úspech a áno, možno ešte krajší by bol, keby sme v Pardubiciach obhájili titul. Ale skôr ma to už láka na tú striedačku. Do Pardubíc však určite pôjdem, plánujem si dopredu rezervovať ubytovanie, prídem na tribúnu minimálne povzbudiť chalanov, možno po niektorých pokričať (úsmev)." 

"Bolo to pre všetkých náročné. Pre chalanov, ktorí absolvovali prvé MS i pre tých, ktorí tam boli už po niekoľkýkrát. Prišli sme obhajovať titul a až po treťom zápase sme zistili, že nikto nám nič zadarmo nedá. Viď remízy s Pakistanom a Fínskom, kde sme tlačili, no nedokázali sme dať gól. Zlom prišiel, keď si pred zápasom s Portugalskom tréner Ďuris s nami v šatni potykal. Podľa mňa pomohlo aj to, že prišiel náš talizman Jožko Stümpel s Robom Košťálom. Odvtedy sme začali vyhrávať. Sadli sme si, povedali si, že sme zo seba neprišli robiť fackovacích panákov, že musíme viac zabrať, sústrediť sa, ísť od zápasu k zápasu a pomáhať si navzájom. Proti Portugalsku sme sa chytili a vyhrali sme, dovolím si tvrdiť, najťažšie MS v histórii. Samozrejme, pomohlo nám aj šťastie. To však praje pripraveným a my sme pripravení boli." 

"On je v prvom rade veľká osobnosť, nielen hokejbalová, ale najmä ľudská. Dokáže si ľudí k sebe pritiahnuť, úspešne s nimi komunikovať v dobrom aj v zlom, oni mu veria a on sa im za to odvďačí. S kolegami na striedačke dal dokopy správnu kombináciu hráčov, pripravil taktiku a premyslel každú maličkosť. Veľké zápasy ovplyvňujú práve maličkosti. Myslím, že práve vďaka tomu, že je veľká osobnosť, má dnes už i takýto prívlastok." 

"Trošku sa odrážame od českých trénerov, resp. ich metodiky. Prípadne od metodiky hokejovej a to nielen slovenskej či českej, ale svetovej. Všetko sa odvodzuje zatial od hokeja. Hoci sa dá povedať, že hokejbal je starší šport ako hokej, v odbornom ponímaní je omnoho mladší. Používame zahraničné knihy, dopĺňame to slovenskými informáciami. Po mojom príchode sa nám podarilo zrealizovať dve školenia, jedno vo Švajčiarsku, druhé minulý rok v Žiline. V spolupráci s Fakultou telesnej výchovy a športu UK v Bratislave pokračujú trénerské kurzy, v rámci zasadnutí SHbÚ by sme chceli zrealizovať aj ďalšie sedenia pre trénerov. Na metodike sa pracuje, vyvíja sa a môžem prezradiť, že v blízkej budúcnosti bude aj v slovenčine v elektronickej forme, aby mal každý tréner k dispozícii dostupnú literatúru a možnosť vzdelávať sa aj po absolvovaní trénerských kurzov." 

"Výhodou je, že s niektorými z tých chlapcov sa už stretávame v extralige. Vidia naše výsledky a úspechy, povzbudzujú nás, možno sme pre nich vzory, ktorým by sa chceli priblížiť či vyrovnať. Ja verím tomu, že budú ešte lepší. Nevýhoda bude možno to, že pokiaľ hráme extraligové play-off, v rovnakom termíne bývajú často predšampionátové zrazy. V minulých rokoch som neraz išiel zo zrazu na zápas a potom späť na zraz. Museli sme trošku upraviť rozpis, prispôsobiť ho tak, aby som videl tých hráčov na tréningu aj v prípravných zápasoch. Iné nevýhody v tom nevidím, skôr naopak. Takýto tréner vie v konkrétnej situácii skôr zareagovať, poradiť hráčom, kedy napríklad vybehnúť proti súperovi, kedy cúvnuť, počkať si či vystreliť. To sú veci, ktoré rozhodujú súboje jeden na jedného či úspešnosť zakončenia. Tréner, ktorý ešte hrá, to má stále na očiach, stále to má v sebe." 

"Hráči sú obraz trénera. O tom, ako hrajú, rozhoduje tréner. Iné je to však v reprezentácii, kde si tréner účelovo vyberá hráčov a iné je to v klube, kde tréner musí pracovať s hráčmi, ktorých dostane. Čo sa však týka reprezentácie, vždy budem tvrdiť, že prejav hráčov na ploche je obrazom trénera. Tréner je stopercentne zodpovedný za to, čo sa udeje na ploche. Mládež chce športovať, musíme jej však ukázať cestu Si odchovancom žilinského hokejbalu. Už je to však niekoľko rokov, čo extraligový hokejbal v Žiline neexistuje. Pochádza odtiaľto viacero výborných hráčov, tí sa však rozišli do iných klubov." 

"Je, a obrovsky. Niekto by povedal, že je to aj naša vina, keďže sme viacerí odišli do Nitry, ale dostali sme takú ponuku, ktorá sa v hokejbalovom živote nevyskytuje často. Podmienky a zázemie v Nitre sú perfektné a verím tomu, že každý, kto hrá hokejbal na takejto úrovni, by do toho išiel. Mrzí ma, že Žilina vypadla z extraligy, pretože hráčov na ňu by určite mala. Nenašiel sa však taký líder, ktorý by to udržal, potiahol. Už vyše roka sa však snažíme opäť to nejakým spôsobom naštartovať, aj keď to stojí nemalé usilie a prostriedky a financie dnes chýbajú takmer všade. Pomaly sa tu formuje skupinka ľudí, ktorá stála pri veľkých úspechoch Žiliny ako Duško Barborák, Robo Kašša, Pavol Surňák či Ivan Pulkert. Možno sa časom pridajú ďalší a opäť naštartujeme mládež. Mladí chcú športovať, treba im však vytvoriť stabilné podmienky, aby sa to nemenilo z mesiaca na mesiac, ale aby sme vedeli, že sezónu – dve potiahneme na 100% a počas týchto sezón zoženieme prostriedky na to, aby sme fungovali aj v sezónach nasledujúcich. Aby to neskončilo tak, že odohráme polovicu sezóny a nebudeme vedieť, čo s nami bude na jar. Chceme, aby to fungovalo a mienime vychovávať hráčov, ktorí to neskôr dokážu potiahnuť sami." 

"Určite. Veľa chlapcov, ktorí vyrastali v žilinskej liahni dnes už majú rodiny, prácu a je ťažké pritiahnuť ich späť k hokejbalu. Najlepšou cestou sa preto pre nás ukazuje vychovať si nových, mladých hráčov. Pár rokov to však potrvá a až neskôr uvidíme, ako sa to podarilo. Čo sa týka mládeže, odvšadiaľ sa teraz ozýva, že deti nemajú záujem športovať. Skôr vraj uprednostňujú všemožné výdobytky techniky. S tým určite nesúhlasím. Pracujem s mládežou dvadsať rokov v rôznych sférach a tá športovať chce. Len keď jej dáte na výber, či má ísť behať, keď bude vonku lejak alebo ísť do telocvične zahrať si s nejakou loptou, alebo si doma v suchu zahrať na počítači, určite si vyberie tú najjednoduchšiu, tretiu možnosť. Pokiaľ sa teda nezmenia podmienky a financovanie športu, tak šport bude strácať a deti nebudú športovať. Každé jedno dieťa však chce vyhrávať, každé jedno chce prekonať samé seba i svojich súperov z iného sídliska či mesta. Mládež chce športovať, musíme jej však trošku pomôcť a ukázať cestu. Keďže momentálne je tá cesta tŕnistá, pre trénerov a ľudí, ktorí sa venujú mládeži, je to omnoho ťažšie."