Keď v roku 2005 odišiel z rodného Záhoria do Švajčiarska, isto netušil, že tam nájde druhý domov. V Oberwille Rebells však našiel nové výzvy.

Tibor Kapánek je všeobecne mimoriadny zjav na hokejbalovej scéne. Má trofej pre najlepšieho hokejbalistu českej ligy (2005), celkovo skončil dvakrát druhý, nielen v tejto ankete, ale aj v kanadskom bodovaní českej extraligy. Tabuľke produktivity však raz dominoval ako vôbec prvý obranca v histórii českej najvyššej súťaže v drese Sudoměříc, malej dedinke kúsok od rodnej Skalice. Reprezentačná pozvánka do slovenskej reprezentácia prišla úplne logicky, i keď o niečo neskôr. Vo Švajčiarsku sa však potom začal jeho život odvíjať novým smerom, bol však sprevádzaný mnohými úspechmi. Až kým neprišiel dnešok a strata energie. 

Zápas o 5. miesto na striedačke Švajčiarska na MS v Ostrave bol údajne pre vás posledný. Môžete to potvrdiť? 
„Áno niečo na tom pravdy je. Už po štvrťfinálovom zápase na MS v Ostrave, ktorý sme prehrali s neskoršími majstrami sveta s USA, som v kabíne povedal, že zápas o 5.miesto proti Slovensku bude na 99 percent môj posledný na striedačke švajčiarskeho tímu. Som nachystaný skončiť ako tréner reprezentácie, no je tam ešte to jedno percento. Definitíva padne do konca augusta.“

Aké pocity sa teraz vo vás odohrávajú?
„Na rovinu? Zmiešané. Ja som tomu tímu obetoval niekoľko rokov práce, voľného času, veľa energie a teraz to asi všetko skončí. Takéto rozhodnutie sa nerodí ľahko, no raz to musí prísť. To sa nedá robiť do nekonečna. Samozrejme ma to veľmi bavilo a aj baví, no baterky sú úplne, ale že úplne prázdne.“

Kedy ste sa takto rozhodli a čo je za tým?
„Ako som už povedal, takéto rozhodnutie sa nerodí ľahko a nestane sa zo dňa na deň. Tých faktorov je niekoľko. Ja už som mal myšlienku skončiť po domácich MS 24 vo Vispe. No tým, že skoro 90 percent tímu malo chuť pokračovať aj na MS26 v Ostrave, to rozhodlo o tom, že to ešte potiahnem. No v lete 2025 sme dostali tvrdú ranu z nášho zväzu, keď po úspešných domácich MS neurobil žiaden krok vpred, skôr naopak, krok dozadu. Žiaden nový sponzor, žiadne peniaze, žiadna podpora našich hráčov. Len vďaka hráčom, ktorí sa zomkli a spoločne pozbierali peniaze cez malých sponzorov, rodinných príslušníkov a kamarátov, sme nakoniec v Ostrave hrali. Ale takto to ďalej nejde. To je asi ten najdôležitejší faktor. Ďalším je, že končí niekoľko hráčov v reprezentácii a vo Švajčiarsku chýba nielen kvantita, ale aj kvalita hráčov. Nie sme schopní nahradiť 5-6 hráčov v rovnakej kvalite. Ale to je na inú debatu. A v neposlednom rade treba dať šancu iným trénerom. Ja som si odkrútil skoro 14 rokov, stál som na striedačke Švajčiarska na šiestich šampionátoch a myslím, že nastal ten správny čas odísť.“ 

Aké sú vaše ďalšie plány?
„Plány nemám žiadne. Potrebujem si hlavne oddýchnuť. Ako som spomínal, konečné rozhodnutie padne do konca augusta. Teraz ma čaká dovolenka, potom ešte telefonáty s hráčmi a následne záverečné sedenie s naším zväzom. Hneď po MS už sme mali sedenie, ja som im to všetko vysvetlil, aby boli nachystaní. Nechcem robiť niečo poza chrbát, ale všetko pekne na rovinu, ja mám rád čistý stôl. Teraz je rad na nich, ako sa k tomu postavia a ako budú reagovať. A ak to bude tak ako to teraz vyzerá, jednoducho pôjdem do trénerského dôchodku.“

Švajčiarsky hokejbal sa neskutočne posunul, hoci medaila z MS mu stále chýba. Ako vy vnímate tento progres?
„Som za neho rád, to bolo mojím cieľom, keď som prebral žezlo pri reprezentácii. Trvalo to niekoľko rokov, dával som si postupné ciele a som rád, že sa tie kroky postupne darilo plniť až na ten posledný, čo bola medaila. Mal som šťastie na hráčov, či už v tej prvej generácii, alebo teraz v tej druhej. Mali chuť sa učiť, verili môjmu štýlu a pracovali na sebe. Hlavne kvôli tomu sme napredovali a tie kroky dopredu robili spoločne a hlavne úspešne. Poviem to v skratke, ako to asi vyzeralo. Na začiatku sme išli do zápasov proti TOP mužstvám, aby sme nehrali len vzadu a nedostali ´latu´. Ďalším krokom
bolo, aby sme sa dostávali aj do šancí a dali nejaké góly. A potom aby sme neprehrali. Ďalší krok bol, aby sme s nimi dokázali hrať vyrovnanú partiu, aby sme dokázali bodovať. No a posledným krokom bolo, aby sme ich dokázali zdolať. Takže postupnými krokmi sme sa dostali na takú úroveň, že sme dokázali byť vyrovnaní aj tým najlepším mužstvám na svete. A som úprimne rád, že aj mojím pričinením.“

Na čo budete zo svojej trénerskej kariéry najviac spomínať?
„To sa nedá takto v krátkosti popísať. Ale asi myslíte na reprezentačnú trénerskú kariéru. Jednoznačne každý zápas na striedačke Švajčiarska. Mal som to šťastie, že som zažil dvakrát MS v Čechách, kde je organizácia na najvyššej úrovni, dvakrát domáce MS vo Švajčiarsku. Ten naj boli asi v roku 2015 v Zugu, v meste kde pôsobí náš klub Oberwil Rebells, teda doma. To bolo najviac. Prvý zápas na šampionáte pred skoro 7000 divákmi a víťazstvo 1:0 gólom minútu pred koncom, na to sa nedá zabudnúť. Ďalej MS24 vo Vispe a historický postup do semifinále, i keď medaila z toho nebola. A aj zápas na tých istých MS proti Čechom, keď sme v poslednej minúte prehrávali o dva góly, no podarilo sa nám ešte vyrovnať. A samozrejme prvé víťazstvo  proti jednému z TOP 4 mužstiev sveta, teda Kanada, USA, Česko, alebo Slovensko. A Ostrave v boji o 5.miesto proti Slovensku. To boli tie najpríjemnejšie spomienky, no bolo aj veľa sklamaní, hlavne po všetkých prehrách vo štvrťfinále, alebo prehra 3:4 s USA v boji o 3. miesto vo Vispe. No to je šport a aj takéto momenty k tomu jednoducho patria.“ 

Vy žijete vo Švajčiarsku už mnoho rokov, zostanete tam natrvalo?
„Do Švajčiarska sme prišli po úspešných MS v Pittsburgu v roku 2005, takže to už je viac ako 21 rokov. Deti sú tu doma, i keď na Slovensko sa vždy radi vraciame. Nikdy nehovor nikdy, no nateraz zostávame žiť vo Švajčiarsku a nemáme v pláne to meniť.“

S trénerstvom končíte aj v Oberwile?
„V klube začnem určite novú sezónu 26/27, ale či ju aj dokončím, to nie je isté. Ja už som aj v klube informoval, že by bolo na čase hľadať nového trénera. Nehovorím, že končím, ale aj taká možnosť tu je a treba byť na to pripravený. Nedávam si nejaké dlhodobé ciele, a uvidím ako sa to vyvinie. S Oberwillom som vyhral 15 majstrovských titulov, jedenásťkrát Švajčiarsky pohár a štyrikrát svetový, či európsky pohár. Spolu to tvorí 30 titulov, čo je pekné číslo, takže už je asi pomaly čas aj v klube dať šancu niekomu inému.“

Hráčsku kariéru ste spojili so Slovenskom, naposledy ste si zahrali na MS v Bratislave v roku 2011. Na ktorú vec v kariére nikdy nezabudnete?
„Ja som debutoval v reprezentácii Slovenska až v mojich 29 rokoch, teda pomerne neskoro a paradoxne to bolo vo švajčiarskom Sierre v roku 2003. Potom som ešte hral na MS 2025 v Pittsburgu, 2007 v Rattingene, 2009 v Plzni a v 2011 v Bratislave. Spolu na piatich MS, z ktorých mám jednu striebornú a štyri bronzové medaily. Na zlato som nikdy nedosiahol, no asi to tak malo byť. Ako hráč Slovenska žiadne zlato, ako tréner Švajčiarska žiadna medaila. Ale musím sa s tým zmieriť. A na čo najviac spomínam? Toho je veľa, no asi vypichnem moje prvé MS a hneď medaila plus účasť all stars tíme turnaja. Ďalej finále MS v Pittsburgu a v neposlednom rade semifinále v Plzni proti ČR kedy sme ich mali na lopate, po dvoch tretinách sme viedli 4:2, no potom prišlo päťminútové oslabenie, Česi vyrovnali a v predĺžení rozhodli po prehratom buly a postúpili do finále. A a v neposlednom rade moje posledné MS v Bratislave v pozícii hráča a zisk bronzovej medaily, i keď ciele boli vyššie, no v semifinále nás opäť zastavili Česi.“
 
Ak by prišla ponuka viesť slovenskú reprezentáciu, ako by ste zareagovali?
„Zaujímavá otázka. Bolo by to pre mňa veľkou cťou, no nemyslím si, že je to reálne. To by bolo možné len v prípade, že by som žil na Slovensku. Neviem si predstaviť, že by to mohlo fungovať, keď žijem vo Švajčiarsku. Predsa len, my sme amatérsky šport a v prvom rade je zamestnanie a rodina a až potom koníčky a hobby.“

© MICHAL RUNÁK / FOTO: Viktor Kundrát a Ján Csillag