Prijal výzvu Tomáša Urbaníka a v našom exkluzívnom rozhovore tak máte možnosť spoznať dušu človeka, ktorému namiesto srdca bije hokejbalová loptička a v žilách koluje pravá hokejbalová hrdosť. Organizátor, komentátor, novinár, spisovateľ, zberateľ, hráč, otec a vďačný syn. To všetko v jednej osobe, zabalené a pripravené urobiť maximum pre to, čo miluje. Blíži sa spoločenská udalosť, Galavečer Hokejbalista roka 2015, kde sa  s ním budete môcť stretnúť osobne.

Tento pán stojí za väčšinou mediálnej práce pre slovenský hokejbal. Kilometre textu, množstvo fotografií, roky práce za klávesnicou aj v teréne s diktafónom či komentátorským mikrofónom. Pozoruje, vníma, komentuje a servíruje myšlienky ako na zlatom podnose. Nie hocijaké! Naučili ho to naši hokejbalisti – zlatí chlapci, aby im to presne a spoľahlivo vrátil v kvalitnom texte, spätnej väzbe svojej práce..

Prišiel čas, aby sa predviedol v opačnom garde a ponúkol niečo zo seba. Pokiaľ by ste chceli vedieť viac o historických medzníkoch novodobého hokejbalu, pozvite ho na kávu. Bol pri tom. Pozná ich dôverne. Všetko dosvedčí a pridá historku navyše. Dámy a páni. Po 19 rokoch tvorivej práce pre vás, nastal čas, aby sme vyspovedali pána Michala Runáka, nášho „Mifa“!

Usaďte sa a čítajte každé slovíčko prosím. Má svoju neopísateľnú hodnotu a význam.

Ahoj Michal. Ako sa ti pracuje a tvorí pre hokejbalovú verejnosť na Slovensku?

„Milujem hokejbal, milujem svoju prácu a som ten typ človeka, ktorý radšej robí druhým radosť, než ju prijíma. Je dobré snívať, ale lepšie je snívať a pracovať. Viera je mocná, ale činy spolu s vierou sú mocnejšie. Túžba je nápomocná, ale práca naplnená túžbou je nenahraditeľná. Verím, že z týchto slov je jasné, čo pre mňa táto práca znamená. Medializácia hokejbalu ako takého dlhé roky stagnovala. A ja chcem, aby sa aj vďaka mojej práci posunula tam, kam patrí.“

Čo ťa na tejto práci najviac baví?

„Ťažko povedať, čo najviac. Ale od malička som mal vlohy na písanie, robil som si všelijaké kroniky, zápisníky. V škole mi nešli predmety ako Matematika, Fyzika, Chémia, ale vedel som sa vždy verbálne pohybovať a vyžíval som sa v slohových prácach. A to mi zostalo. K tomu sa pridala láska k hokejbalu a športu. Celkovo ma písanie baví, napĺňa a teší ma aj vo vnútri. Navyše dokonca tvrdím, že na riešenie problémov je práca lepšia ako whisky.“

Ako dlho to už robíš?

„O rok to bude rovných dvadsať rokov. Po prvýkrát som išiel ako novinár na futbal Slovensko - Španielsko 24. septembra 1997. Pod patronát si ma vtedy vzal Vojtech Jurkovič, redaktor denníka SME, ktorý dnes píše pre denník Šport. A vtedy som pochopil, že nechcem robiť nič iné.“

V podstate si sa stal odborník na hokejbal, čo sa ti vybaví ako prvé, keď sa povie – top akcia, top hráč, top udalosť?

„Top akcií mám na pamäti niekoľko. Videl som naživo šesť titulov majstrov sveta, ktoré vybojovali slovenskí hokejbalisti. Prvou nezabudnuteľnou udalosťou bol Zvolen v roku 1999 a finále proti Kanade, kde zohrali fantastický zápas nebohý Paľko Demitra, Peter Tóth a hlavne Stano Petrík. Pri spomienkach na jeho zákroky musím ešte teraz krútiť hlavou. Je neuveriteľné, že rovnaké kúsky predvádzal aj vlani v Zugu po šestnástich rokoch. A s tým je spojená aj moja odpoveď na otázku, ktorý hráč je pre mňa tým naj. Brankári to majú ťažké, ich výkony logicky zaostávajú za gólmi, bodmi, prihrávkami. Ale treba ich nosiť na rukách a Stano Petrík si zaslúži byť napísaný v kronike slovenského hokejbalu zlatými písmenami. Z minulosti okrem neho spomeniem Braňa Vargu, Roba Kaššu, Peťa Tótha či Miška Hrivnáka, ktorý hrá výborne aj dnes, veľký rešpekt má u mňa Tibor Kapánek, v súčasnosti obdivujem Jožka Minárika, skalický dvojzáprah Martinusík-Rampáček či východniarske rakety Oravec-Teplický. Ale skvelých hráčov, ktorých mám rád aj po ľudskej stránke, je naozaj mnoho a je mi až ľúto, že nemôžem kvôli času a priestoru menovať všetkých. Nikdy nezabudnem na Martinusíkov gól Čechom na MS v Kanade v roku 2013 a jeho nefalšovanú radosť, rovnako ani na jeho gól po Petríkovej prihrávke cez tri čiary na MS v Zugu, alebo na Oravcovu bodku proti USA na tohtoročných MS. To sú momenty, ktoré mi navždy zostanú v pamäti a po ktorých mám zimomriavky po celom tele. Juniorský šampionát v roku 2014 netreba ani spomínať, neviem, či medailovú žatvu z Bratislavy niečo prekoná.“

Sme pred galavečerom – Hokejbalista roka 2015, za ktorým stojíš aj organizačne. Na čo sa môžeme tešiť? Priblížiš nám jeho program?

„Vyhlásime najlepšieho hokejbalistu roka za uplynulé obdobie. K tomu sú pridružené aj ostatné ankety ako tréner roka, Junior roka, Rozhodca roka, All Stars extraligovej sezóny 2014/15, Hviezda extraligovej sezóny 2014/15, po prvýkrát bude vyhlásená aj Hokejbalistka roka a rozhodol som sa aj pre zvláštne ocenenie, ktoré nesie hlavičku cena redakcie hokejbal.sk. Kultúrny program, ktorý bude celé podujatie sprevádzať, bude prekvapením pre všetkých hostí.“

 Keď sa povie hokejbal, čo si predstavíš ako prvé?

„V prvom rade svoje detstvo. Bol som ten typ školáka, ako boli v mojej dobe viacerí. Šmaril som tašku do kúta a utekal s hokejkou na ihrisko, ktoré mám 200 metrov od domu. Až potom prišli na rad úlohy a učenie. Ja som do 18 rokov hrával aj futbal, dokonca som bol najlepším kanonierom dorasteneckej ligy. Vždy ma však hokejbal bavil viac a napokon som mu dal prednosť a získal s ním niekoľko úspechov. Neskôr som začal chodiť na extraligové zápasy a vždy som si z nich odniesol bohatý zážitok. To, že teraz o hokejbale píšem okrem toho, že ho aj hrám, nie je pre mňa prácou. Je to splnením jedného z mojich snov.“

Si športový redaktor. Vedieš svoje dieťa k športu? Čo ťa na tejto práci baví a napĺňa?

„Šport bol pre mňa vždy niečím, k čomu som od detstva vzhliadal ako k niečomu nadprirodzenému. Môj nebohý otec ma k nemu viedol a som mu za to veľmi vďačný a jediné čo ľutujem je to, že som mu to nestihol povedať. Môj syn má iné záujmy, ale každý sme na tomto svete pre niečo iné. On rozumie skôr tým vedátorským záležitostiam, teda je presne mojim opakom. Mojou prioritou je, aby bol z neho slušný človek. Nemusí športovať, hoci ako otec som v kútiku duše dúfal, že si niečo nájde. Chodí plávať, ale nemá sklony pretekať a vyhrávať ako ja. Po čase si ale uvedomíte, že sú na svete dôležitejšie veci. Zlá správa je, že čas letí. Dobrá správa je, že vy ste pilot. A ja viem, že on to svoje lietadlo dovedie tam, kde chce a že budem spokojný. A čo ma na mojej práci napĺňa? Sú pre ňu dôležité poslušnosť, pokora, statočnosť, trpezlivosť, veľká láska k ľuďom a zvlášť pevná cudnosť. Niektorí novinári majú dôkaz, že nepíšu pre obživu. Nikdy by sa totiž svojou prácou neuživili. Ja sa snažím o to, aby som za ňu dostal nielen zaplatené, ale aby sa moja práca každému páčila. Novinár je spisovateľ,  ktorého prvotná fantázia je akosi obmedzovaná skutočnosťou. A ja som sa dal práve preto na šport, lebo chcem písať o faktoch, úspechoch a posúvať každého, kto si zvolil na prekonávanie prekážok práve tento druh vášne. Nič neprináša toľko emócií, ako šport.“

Za rozhovor poďakoval Tomáš Urbaník