Košickí hokejbalisti mali ťažkú sezónu a pred jej štartom bol cieľ jasný. Prežiť ju a pokiaľ možno stabilizovať tím čo najpevnejšie. Nie všetko vyšlo a budúcnosť je nateraz nie úplne jasná. My sme sa o situácii rozprávala v úprimnom rozhovore s Petrom Tóthom, vedúcim a dušou celého tímu.

Vy ste pred začiatkom sezóny vyhlásili, že bude pre Košice hlavne o tom, aby ste ju dôstojne dohrali a aby ste sa možno nejakým spôsobom „hecli“ na ten ďalší rok. Ak sa to podľa vás podarilo naplniť? 
„Začali sme myslím dobre, ale potom morálka v mužstve klesala. Začalo sa to rozpadať prehrou napríklad v Bratislave a so Skalicou, ale tam  sme s bodmi veľmi ani nerátali. Ale potom hlavne doma, keď sme hrali s Nitrianskymi Rytiermi a s LG, prišli hádky v družstve, hráči sa tam medzi sebou pochytili. Jednoducho morálka išla dole a záujem hráčov postupne upadal až tak, že vlastne ani neviem ako to mám nazvať. Mne je z toho osobne smutno, ale česť všetkým ostatným hráčom, najmä Košičanom čo tam boli. Ale bolo nás málo.“ 

Logicky sa natíska otázka, že čo v novej sezóne? Dáte to nejako  dokopy? 
„My sme sa už rozprávali s prezidentom klubu aj s trénerom Marošom Hricom. Pokračovať by sme chceli, ja nechcem, aby hokejbal v Košiciach skončil. Lenže to musí mať aj nejakú fazónu, keďže my sme skoro vôbec netrénovali a keby nám neprišlo pomôcť zopár chlapcov z Martina, tak by sme súťaž ani nedohrali, čo je smutné. Za to im ešte raz veľmi pekne ďakujem. Ale my by sme na ďalší rok chceli pokračovať, máme nejakú víziu, ale čo bude s hráčskym materiálom, ja teraz neviem.“ 

Vy asi ani nemáte problém utiahnuť sezónu finančne, ale hráčsky však?
„Áno. Veď my sme aj pustili chlapcov na hosťovanie, lebo sa chceli posunúť, dostať sa do reprezentácie. Mužstvo máme mladé, ale ich známi, alebo aj kamaráti nechcú hrávať. Máme aj jedno mužstvo do 18 rokov, tam sú aj mladší chlapci, ale aj s touto spoluprácou by sme chceli pokračovať. Ja neviem, kde sa to všetko vytratilo, máme tu hokejistov v nižšej súťaži, ale dostali sa do finále a tam sme nemohli čerpať. Ale mňa skôr mrzí, že z tých chlapcov ktorí tu hrali a trénovali pod trénerom Longauerom, stratili záujem, alebo chuť. Neviem ako to mám definovať, lebo ja tomu osobne nerozumiem. Celý život sa pri tom pohybujem, neviem, nepochopím to...“ 

Predpokladáme, že si ešte asi pôjdete sadnúť s Marošom Hricom na nejakú kávu a že sa budete baviť o tom, čo budete v lete robiť a hlavne o tom, ako získať nejakých chlapcov? 
„Ja som sa už rozprával s Vincom Sokolom, mládežníckym trénerom a respektíve vedúcim, ale aj s Marošom Hricom. My chceme pokračovať, máme nejaký plán aj s hráčmi aj so všetkým. Ale chceme počkať, pokiaľ sa skončí play off. Prvý signál musí vyjsť od družstva, lebo nemôžeme chodiť hrať so siedmimi hráčmi z Košíc a ja musím zbierať hráčov po Martine. Tí chlapci prišli na každý zápas autami 200 km a z Košíc mi nepríde chlapec, lebo sa vyhovára. Tie výhovorky tu ani nechem rozprávať. Ale vízia je taká, pokračovať chceme a uvidíme, aký dostaneme od mužstva impulz. Lebo tu sú hráči, ktorí nehrávali, lebo mali povinnosti, alebo sa im jednoducho nechcelo.“ 

Vy ste naviac dostali ešte jedno poleno pod nohy, keďže vám zavreli pôvodné ihrisko, respektíve na ňom už nemôžete hrať, lebo majiteľ má iné plány. Tak ako to vyzerá s týmto?
„My inú možnosť nemáme, musíme hrávať tam, kde sme dohrávali súťaž. To ihrisko je dobré, areál je krásny, mali sme perfektný prístup aj od mesta, aj samosprávneho kraja, ale jednoducho tam chýba zázemie, nie sú tam šatne, nie je tam voda, elektrika, museli sme nosiť centrálu, šatne som vybavoval na inej škole. Keď sa rozhodneme, že to budeme hrať na tej vedľajšej škole, musíme to dať do poriadku, aby sa mužstvá nemuseli v Košiciach prezliekať kilometer od ihriska a chodiť na neho autami. Ja im ďakujem, že to strpeli, lebo extraliga si vyžaduje určité štandardy, ktoré tam momentálne nevieme ponúknuť. Aj keď nám sľúbili, že nám pomôžu, že nám dajú kontajnery aj všetko, len všetko to bude bez vody a bez kanalizácie. Musíme sa dohodnúť s tou školou, ktorá je vedľa.“ 

Peter vy ste Košičan, srdciar, máte v hokejbale odskákané dlhé roky. Ste v tomto prípade optimista? Veríte, že to prekonáte? 
„Som optimista tak isto, ako som bol minulý rok. Aj s Marošom Hricom, ktorý mi fakt pomáhal veľmi veľa. Verím, že to postavíme a že budeme hrať a pracovať ďalej. Lebo v našom mladom mužstve sú zase ďalší chlapci, ktorí môžu hrať extraligu, musia sa ale dostať do áčka. Zle sa mi o tom rozpráva, ale my chceme, Maroš chce, Ondrej Turis chce. Ale čo bude neviem teraz povedať. Nejakú kostru máme z tých čo chcú hrať, niektorí boli na hosťovaní, ale treba doplniť hráčov aby sme nemuseli jeden zápas 17-krát prekladať. Lebo doma sa ako tak nazbierame, ale keď už treba cestovať, tak už je obrovský problém.“ 

© MICHAL RUNÁK